Vážený tréner, vyhlasujete, že vaším primárnym cieľom je rozvoj hráčov. Na začiatku spolupráce a v období keď tím vyhráva zápasy sa snažíte, komunikujete, pýtate sa ma otázky ako si vytvoriť vzťah s hráčom. Vaša snaha porozumieť Vašim hráčom je veľmi sympatická, zaujímate sa o hráčov a snažíte sa ich spoznať.
Ale čo sa zrazu zmení keď situácia nie je ideálna? Jedna, druhá prehra a atmosféra sa zmení. Vaše správanie je fuč. Začnete kričať na deti, ktoré trénujete, rozhadzujete rukami, strácate nervy na zápase, kopete do fľašky. Nerozumiete tomu, že oni Vám nerozumejú.
Po zápase nasleduje kritika bez zmysluplného zamerania. Žiadny individuálny rozhovor, žiadna konštruktívna spätná väzba iba emócie. Očakávate, že týmto nastane zmena a hráčom to “dôjde”. No táto zmena potrebuje nastať u Vás. Po prehre mi voláte a nadávate na Váš tím ako je mu jedno, že sa prehralo, ako tam nič nefunguje, ako nemáte žiadneho lídra a ako sa všetci opustia keď je nepriaznivý stav. Chcete odo mňa zázračné riešenie lebo “oni” sú chybní.
Čakáte, kým ja preberiem zodpovednosť a poviem Vám čo máte robiť. Častokrát so mnou nesúhlasíte lebo Vám neprikyvujem. Zabúdate, že i keď sú vaši zverenci športovci, sú to stále len ľudia – deti a mladí ľudia, ktorí sa snažia nájsť svoje miesto nielen na ihrisku, ale aj v živote. Vaša úloha ako trénera nie je len učiť ich, ako byť lepšími v športe, ale aj ako byť silnejšími v živote.
