Ako mi pomohla sila vnútornej motivácie

V tomto blogu vám poviem niečo o tom, ako som sa dokázal pripraviť na výzvy, ktoré sa v mojom živote objavili.  Pomohlo mi pri tom dať si ešte jednu métu – zabehnúť maratón. A na to som v sebe musel nájsť motiváciu. Verím, že môj príbeh bude inšpiráciou aj pri dosahovaní vašich športových cieľov.

Písal sa rok 2018. Bol to rok, počas ktorého sa môj svet obrátil hore nohami. Mal som sa stať otcom.

Vždy som vedel, že chcem byť otcom. Mať deti. No zároveň, keď prišiel ten moment, prišli aj otázky. Ako to zvládnem? Budem dobrý otec? Aký chcem byť otec? Budem dostatočne trpezlivý? Budem mať dosť energie? Aký budem partner? Bol to začiatok jedného z mojich „behov na dlhú trať“.

Žena má 9 mesiacov, počas ktorých sa všetko mení. Uvedomuje si, že v nej rastie nový život. Vytvára si spojenie. Spomalí. Začne viac počúvať svoje telo. No my muži väčšinou precitneme a vytriezveme, až keď držíme nášho potomka priamo v rukách – niektorí až po oslave a prvej rodičovskej „opici“. A sme prekvapení ako cestári v decembri pri prvom snehu. 🙂 Presne tomu som sa chcel vyhnúť.

Byť rodičom je dlhodobý záväzok. Rodič je viac maratónec ako šprintér. Preto som sa rozhodol, že zabehnem maratón. Myslel som si, že keď zabehnem maratón, tak zvládnem byť aj lepší otec. Trpezlivý, oddaný, odolný a motivovaný. Zvláštna podmienka, no pre mňa úplne jasná, logická a citovo zafarbená. Našiel som si svoje „prečo“. Svoju vnútornú motiváciu.

V marci som sa prihlásil na Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Mal som presne 7 mesiacov na prípravu. Pred týmto rozhodnutím som už mal čosi odbehané. Niekoľko polmaratónov, desaťkilometrových behov a nejaký ten Night run. Takže som veril, že maratón zvládnem. Potreboval som len plán, trénera a zopár cieľov na tejto ceste. Vonkajšiu motiváciu.

Môjho bežeckého trénera som našiel v osobe Tomáša Jozefčíka. Skvelý športovec, profesionál a hlavne človek, ktorý mi veril. Vytvoril mi plán a nastavil ciele. Plán, ktorý mi pomáhal komfortne vojsť do nekomfortnej zóny, krok po kroku. Malé, konzistentné zlepšenia. V technike behu, dĺžke kroku, tepovej frekvencii, rýchlosti, odbehaných kilometroch, nastúpaných metroch. A nezabudol, že zostať motivovaný znamená mať dostatok energie. Preto boli dni oddychu a týždne ľahšieho tréningu. A, samozrejme, znamená to mať aj režim a disciplínu. Spánok, strava, pitný režim, doplnky. Dobre regenerovať, mať dostatok živín, minerálov a vitamínov.

Tomáš vedel, že mám rád turistiku. Teda skôr výhľady a prírodu ako samotnú turistiku. A preto ciele spojil práve s touto mojou radosťou. Od ľahšieho po veľmi náročný.

• Devínska Kobyla,
• Stratenská Píla – Geravit – Stratenská Píla,
• Baba – Kamzík,
• Štrbské Pleso – Solisko, Furkotská dolinal Jamské pleso, Štrbské pleso.

To boli moje 4 záchytné body, aby som vedel, že som na správnej ceste,aby som ostal motivovaný.

Ako bábätko rástlo v brušku a stávalo sa viac a viac súčasťou nášho života, tým bližšie bol aj maratón. Príprava išla podľa plánu a ciele sa darilo napĺňať a užívať si ich. Môj hlavný cieľ – odbehnúť maratón, sa zdal byť veľmi reálny. Môj tajný sen, odbehnúť ho pod 3 hodiny a 30 minút, sa stával skutočnosťou. O to viac, že Matúš, môj veľmi dobrý kamarát a ultramaratónec, mi práve oznámil, že ide tiež a bude mi držať tempo.

Au! Ostrá bolesť pod kolenom. 3 týždne pred maratónom, pri hraní futsalu. Nebol som trpezlivý. Bežať? Nejde to, 6 mesiacov tréningu preč. Nie! Moja túžba a odhodlanie zabehnúť maratón je ale silnejšia. Dva týždne na stacionári. Tam to nebolí. Držím si tepovú frekvenciu, silu v nohách, no je to iný pohyb.

7. október – Deň maratónu. Stále cítim pichanie pod kolenom, no kondične sa cítim dobre. Podmienky na pretekanie sú však veľmi tvrdé. Krásny slnečný deň je príjemný pre divákov, ale pre bežcov je teplota vzduchu 20 °C veľmi krutá, keďže počas behu sa pocitová teplota vytrvalca zvyšuje priemerne o 15 °C.

S Matúšom sa predierame cez bežecký pelotón dopredu, tesne pred tempo bežca s vlajočkou 3:30. Prvých 30 km bežím v stave flow – najvyšší stav motivácie. Podľa maďarského psychológa Mihalyiho Csikszentmihalyiho je práve tento stav najvyššou úrovňou vnútornej motivácie. Flow sa vyznačuje úplným ponorením sa do činnosti do takej miery, že na ničom inom nezáleží. Ústredným bodom dosiahnutia flow je situácia, v ktorej existuje dokonalá zhoda medzi vnímanými požiadavkami aktivity a vnímanými schopnosťami alebo zručnosťami športovca. Počas flow sa stráca sebauvedomenie, športovec a aktivita sa stávajú jedným.

Od 29. kilometra si uvedomujem, že počasie mi dáva zabrať a energia mi ubúda rýchlejšie, ako som očakával. Stav flow je preč. Od tohto momentu je to o sile mojej vnútornej motivácie. Posledný energetický gél si dávam o 5 km skôr, ako som plánoval. Cítim, že páliace slnko ma vysušuje viac a viac a hydratačné stanice sú od seba ďalej. Pocitovo. Únava sa stupňuje. Prichádzame do miesta, kde fandí moja rodina s mojou manželkou Katkou a bruškom. Tento obraz mi dodáva potrebnú silu. Pripomeniem si, prečo to vlastne všetko robím.

Na 35. kilometri výrazne spomaľujem. Moje tempo na kilometer ide zo 4:40 na 5:30, potom na 6:00. Matúš sa ma pýta, či to zvládnem. Vravím mu áno a on pokračuje ďalej v pôvodnom tempe.

38. kilometer a mňa chytajú prvé kŕče v pravom lýtku. Zastavím, osviežim si nohy, zapíjam soľ studenou vodou. Ešte 4,2 kilometra. Zvládnem to!

39. kilometer, dostávam kŕč do ľavého lýtka. Opäť zastavujem. Prichádzajú prvé pochybnosti, no opäť si pripomínam, prečo to robím. Okolobežiaci pán mi dáva jeho vrecúško soli. Maratónska solidárnosť.

41. kilometer a tentoraz dostávam kŕče do oboch nôh naraz. Vyčerpanie je enormné, slnko páli ešte viac. Zastavujem. Mám chuť si sadnúť. No viem, že to by bol koniec. Moja motivácia slabne, no túžba a predstava toho, ako prechádzam cez cieľovú pásku, kde ma čaká moja rodina sú silnejšie. V tom počujem ženský hlas ako na mňa kričí, aby som si sadol a volá na záchranárov. To ma nakopne ešte viac. A malými krokmi idem ďalej. Najskôr chôdzou, potom klusom.

Na poslednom kilometri stretávam svojich košických kamarátov a tí s láskavým humorom a úsmevom bežia popri mne. Úsmev –tak potrebná dávka energie a endorfínov.

Cieľová páska. Dokázal som to. Nie – dokázali sme to! Tomáš, Matúš, moja manželka Katka, bábätko, moja rodina, kamaráti, pán, ktorý mi dal soľ. My sme to dokázali. Čas 3:44:04.

Na ceste k nášmu snu sa môže stať, že nepôjde všetko podľa plánu. A dokonca sa môže stať, že ten sen sa nám ani nepodarí dosiahnuť. Napríklad ako mne. Môže stať, že sa nám postavia do cesty prekážky, ktoré by niekoho iného mohli odradiť. No je to práve vnútorná motivácia, ideálne v kombinácií vonkajšou motiváciou, ktoré nám pomôžu zvládnuť zlomové body na tejto ceste. A pohľad do spätného zrkadla nám vyčarí úsmev na tvári. Pretože tá cesta za nami bola skvelá jazda. A aj keď sme nedosiahli, čo sme chceli, dosiahli sme oveľa viac.

Ako napísal nemecký psychológ Viktor Frankl vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života:

„Tí, ktorí majú ‚prečo‘ žiť, znesú takmer každé ‚ako‘.“

Aké je vaše „prečo“?